Deti a naučená bezmocnosť

Článok bol publikovaný v marcovom čísle časopise Balans 2022

Syndróm naučenej bezmocnosti je u nás veľmi málo známy psychologický jav. Vzniká potom, ako si viaceré neúspešné pokusy vysvetlíme ako nemenné a začneme veriť, že nie sme schopní ani hodní úspechu. Sme presvedčení, že akákoľvek snaha, nám nepomôže a preto sa vzdávame. Prestaneme byť aktívni, stiahneme sa do úzadia, nenapredujeme.

Ako sa prejavuje naučená bezmocnosť?

• Pasivitou, ktorá nastupuje po neúspechu
• Nechuťou snažiť sa
• Zlou náladou
• Narušenými medziľudskými vzťahmi - hádky
• Nízkym sebavedomím
• Zlým sebaobrazom

Prečo je tento syndróm taký neznámy?

Pretože, mnohí ľudia či už rodičia ale aj učitelia, vidia za neúspechmi detí lenivosť, neochotu učiť sa, nedostatočnú motiváciu. Poniektorí môžu veriť, že dieťa naozaj nemá dostatok talentu, či schopnosti zvládnuť daný problém. Niektorí výchovní poradcovia mi dokonca povedali, že deti sa nesnažia v škole lebo vedia, že aj so zlými známkami ich príjmu na stredné školy kvôli nedostatku žiakov.

Ale nájdu sa aj rodičia, ktorí chybu vidia v učiteľoch. Potom ako skončilo jedno z mojich prvých rodičovských združení, za mnou prišla mamička. Bola očividne nahnevaná a hneď sa ma pýtala ako je možné, že som jej dcérke, prváčke, dala trojku. Vraj to nie je vôbec motivujúce. Prváci by nemali dostávať také známky a vôbec nie ako svoju prvú známku v živote.

Mamičke som vysvetlila, že to nebola prvá známka, ktorú jej dcérka dostala, mala už aj iné, len z iných predmetov. V prvom ročníku sa známky nedávajú hneď, najprv dostávajú pečiatky, potom dostanú jednotku tí, ktorí splnia úlohu na jednotku, ostatné známky sa začnú písať až neskôr. Mamička mi však povedala, že jej dcérka je vďaka tomu smutná a stráca motiváciu učiť sa.

Mrzelo ma to, keďže s daným dievčatkom sme si to v ten deň vysvetlili a vyzeralo, že je v poriadku. No po tomto rozhovore som za ňou prišla znova. Pýtala som sa ako sa má, a či ju trápi známka. Vraj je všetko v poriadku, veď ona vie, že si to opraví. Spýtala som sa teda rovno, či bola kvôli známke smutná. Odpovedala, že áno. Jej smútok však nepramenil z toho, že dostala trojku. Bola smutná, keď videla, že jej mamička sa hnevá.

To, čo považujú za úspech rodičia, to si za svoj vzor úspechu vezmú aj deti. Pocit úspechu, viera, že niečo dokážem je jedným z prvkov duševnej pohody. Pre našu životnú spokojnosť je dôležité mať možnosť zažiť úspech, avšak pre každého z nás znamená tento pojem niečo iné.

Dnešná spoločnosť nás ženie k dokonalosti. Očakávajú sa samé jednotky, prvé miesta v súťažiach, skvelá kariéra, veľa peňazí, veľký dom. Vyžadovaním dokonalosti od iných, ale aj od seba sa dostávame do neustáleho stresu, máme pocit, že nebudeme úspešní kým nedosiahneme ďalšie povýšenie, kým nebudeme mať väčší dom, kým nebudeme bezchybní... Deti to vidia a snažia sa tiež vyhovieť tomuto modelu.

Nedávno som počula príbeh dvojičiek, ktoré spolu navštevovali prvý ročník základnej školy. Pomenujme si ich Miško a Maťko. Vždy, keď Miško niečo zvládol, napríklad ho v triede pani učiteľka pochválila, jeho brat Maťko to prežíval veľmi zle. Začal na Miška útočiť. Boli to fyzické útoky, ktoré vyzerali naozaj nebezpečne, nešlo o klasické hašterenie súrodencov. Školská psychologička konštatovala, že zatiaľ čo Miško je vnímaný ako ten šikovnejší, jeho brat Maťko, získal doma rolu toho "menej šikovného", preto si vytvoril averziu voči bratovi a jeho úspechom.

Často si neuvedomujeme akú moc majú naše slová. Zabúdame na to, ako veľmi deti vnímajú všetko okolo seba. Počujú aj to čo nechceme. V tomto príbehu dokázali slová okolia a očakávanie úspechu, z dvoch bratov, dvojičiek spraviť nepriateľov.

Každý z nás je úžasná ľudská bytosť. Naučme deti, že každý môže byť úspešný. Doprajme im ten pocit, aj keď sa im podarí niečo, čo považujeme za maličkosť. Úspech predsa môže byť aj keď sa nám podarí naučiť sa niečo až na tretí krát. Dôležité je, že sme to nevzdali a nakoniec sme to dokázali.

Ukážme deťom, že odmenou za úspech môže byť aj úsmev, pochvala či dobrý pocit a chyby či zlyhania sú súčasťou života. Tak ako nikto nie je dokonalý, rovnako tak má aj každý z nás svoje silné stránky. Na to, aby sme si mohli vytvoriť zdravý sebaobraz, vybudovať si sebavedomie, ale aj životnú spokojnosť, musíme tieto stránky spoznať. Rodičia i učitelia by mali byť sprievodcami v tomto procese a pomáhať deťom nájsť ako silné, tak i slabé stránky a naučiť deti ako s nimi pracovať.

5 prvkov duševnej pohody

Syndróm naučenej bezmocnosti postupne, pasivitou a nechuťou, ústi až do depresií. Ak však človek vie ako v sebe posilňovať duševnú pohodu, tá ho vedie opačným smerom, k životnej spokojnosti. Duševná pohoda pozostáva podľa Martina Seligmana z týchto piatich prvkov:

• Úspech ale aj neúspech (ako sme už spomínali)
• Zmysluplnosť
• Zaujatie činnosťou
• Pozitívne emócie
• Pozitívne medziľudské vzťahy

Ak sa pozrieme späť do ľudskej histórie, môžeme vidieť, že od nepamäti sa ľudia snažia vysvetliť si zmysel svojho života. Práve vďaka týmto snahám vznikli rôzne náboženstvá. Človek potreboval vedieť, že jeho bytie na tomto svete má hlbší význam.

To však nestačí, potrebujeme ešte viac. Chceme poznať zmysel svojich činností, chceme rozumieť svojim povinnostiam, chceme poznať odpovede na otázky PREČO? NAČO?

Skúste si spomenúť na trojročné dieťa. Jeho bežný deň je plný otázky "PREČO?". Už vtedy chce vedieť ako svet funguje, prečo sa veci dejú tak ako sa dejú. Napĺňa si svoju prirodzenú potrebu poznať zmysel.

Ďalšie obdobie, počas ktorého je očividné hľadanie zmyslu sa logicky prekrýva s ďalším obdobím vzdoru. V puberte sa opäť vracia častá otázka, načo sa to mám učiť? Prečo to mám robiť? Prečo nemôžem radšej hento?

Som presvedčená, že nie je náhoda, že hľadanie zmyslu je najvýraznejšie a najhlasnejšie práve v obdobiach, keď si dieťa a následne násťročný hľadá svoju identitu, formuje si svoj sebaobraz. Zisťuje kto je. Tieto míľniky sú dôležité. Ak nájde zmysel v činnostiach, vo svojom živote, je to cesta, ktorá mu pomôže k životnej spokojnosti.

Ak nepoznáme zmysel činnosti, ktorú máme vykonávať, nedokážeme sa na ňu dostatočne sústrediť. Musíme vynaložiť neskutočné množstvo energie na jej dokončenie. Nevieme sa pre ňu nadchnúť. Psychicky nás vyčerpáva a nevieme pri nej prežívať pozitívne emócie. Preto je dôležitou úlohou ako rodičov tak aj učiteľov, ukázať deťom zmysel jednotlivých činností, podať ich tak, aby deti rozumeli tomu, prečo sú dôležité, aj keď nie sú práve najatraktívnejšie.

Človek, ktorý je zaujatý činnosťou, ktorú vykonáva, ktorý sa dokáže nadchnúť pre danú aktivitu, stráca pojem o čase, zabúda na svoje trápenia, nerozmýšľa nad ničím iným len nad tým čo práve robí. Je v takzvanom stave flow, kedy necítime, nemyslíme na nič. Plne nás pohlcuje aktuálna aktivita. Preto je zaujatie činnosťou tretím z prvkov duševnej pohody.

Aké emócie prežívate keď dokončíte prácu, ktorá Vás bavila? Keď uspejete v niečom o čo ste dlho usilovali? Aké emócie prežívate keď ste s milovanými? Malo by ísť o pozitívne emócie, ktoré často nazývame šťastím. Sú to emócie, ktoré pociťujeme pri pre nás príjemných činnostiach ale aj v situáciách, keď na takéto udalosti spomíname. Pozitívne zážitky sú ďalším prvkom našej duševnej pohody. Ak si vieme v nepríjemných či smutných okamihoch pripomenúť práve tie šťastné, pomáhajú nám chrániť sa pred naučenou bezmocnosťou.

Na hodinách pedagogiky, ale aj psychológie sa žiaci učia, že človek je socio-bio-psychologická bytosť. A práve to socio znamená sociálna, čiže spoločenská bytosť. Zámerne som si nechala pozitívne vzťahy na záver. Prečo? Pretože práve tento prvok duševnej pohody sa pri jeho prepojení s ostatnými stáva ešte silnejším.

Ak prežívate pozitívne emócie s niekým blízkym, tieto emócie sa znásobia. Ak zažívate úspech a niekto na kom Vám záleží, stojí pri Vás, cítite ešte väčšie zadosťučinenie. Cítite sa úspešnejším. Ak robíte niečo čo Vás baví a nie ste pri tom sami, dokáže Vás to baviť ešte viac. Naopak, ak zažívate neúspech, negatívne emócie, či Vás činnosť vyslovene ubíja, blízkosť druhého človeka Vám môže dodať chýbajúcu energiu na zvládnutie týchto chvíľ.

Cvičenie na budovanie duševnej pohody vhodné pre deti aj dospelých

Krátke, jednoduché cvičenie, ktoré má veľkú moc. Každý večer, skôr ako si ľahnete spať, zapíšte si 2 pozitívne udalosti dňa. Svoj úspech, niečo čo Vám urobilo radosť. Môže to byť kľudne maličkosť. Dôležité je, že Vás to potešilo.

Ku každej pozitívnej situácií si napíšte jej príčinu. Odpovedzte na otázku: Prečo sa táto pozitívna udalosť stala?

Napríklad: Manžel, mi cestou z práce kúpil obľúbenú čokoládu. - Príčina: Chcel mi urobiť radosť.

Toto cvičenie môžete skúsiť aj s deťmi. Na začiatku sa snažte spolu nájsť pozitívne udalosti dňa, neskôr sa môžete skúsiť spýtať na príčinu a hľadať ju aj spoločne.

Napríklad: Dostala som dnes jednotku v škole - príčina: Dobre som sa pripravila na písomku.

Snažte sa hľadať pozitívne príčiny viac v sebe ako v náhode či v šťastí. Náhoda i šťastie sú menné, avšak ak si dokážete svoje pozitívne emócie odôvodniť vlastnou činnosťou, vlastnou snahou, budujete si psychickú odolnosť voči vzniku syndrómu naučenej bezmocnosti.